Nový Zéland

9 dní, 6 motelov, 375 mostov a 358 234 oviec ... iba že by som sa mýlil

Autor: môj manžel

Týždeň pobytu na Novom Zélande som s mojou manželkou vymenil, už ani neviem presne za čo. Vymenil, poviete si, áno, doslova vymenil. V našej rodinnej demokracii totiž funguje perfektný systém niečo za niečo. Podobne ako v parlamente: „My podporíme váš zákon, a potom zase vy náš“. Niekedy sa to síce zvrtne v môj neprospech, no zatiaľ nebol vážnejší dôvod tento systém meniť. Nový Zéland bol jednou z krajín, do ktorej som sa chcel už niekoľko rokov pozrieť, no nemal som príležitosť.

Úvod

Predsa len, Nový Zéland nie je zo Slovenska práve na skok a našinec si cestu na druhý koniec sveta určite najskôr dobre rozmyslí a naplánuje. V mojom prípade je plánovanie základ všetkého, no najmä bezproblémového priebehu a väčšinou zdarného konca. V prípade úplne neznámej krajiny býva príprava oveľa zložitejšia, ako keď plánujete cestu k babičke do Sládkovičova. Ak v druhom prípade doma zabudnete napr. cestovný pas, babička vám to určite odpustí, aj keď za „odmenu“ asi budete musieť pokosiť najmenej trávnik pred domom. Po konzultáciách s niekoľkými známymi som sa pri destinácii na konci sveta rozhodol pre návštevu južného ostrova, ktorý podľa ich slov oplýva prírodnými krásami tak, ako žiadne iné miesto nikde na svete. O ich slovách sme sa tak mohli presviedčať celých 9 dní, počas ktorých sme po miestnych cestách najazdili viac ako 2400 kilometrov. Nový Zéland je na rozdiel od Austrálie pre našinca oveľa prívetivejšou krajinou, aspoň čo sa cestovania týka. Ak ste turista a v krajine strávite menej ako 3 mesiace, nepotrebujete ako občan Slovenska víza. Tento fakt ale bohužiaľ nebol známy dáme pri check-ine na medzinárodnom letisku v Brisbane, odkiaľ sme 5. januára vyrážali.

5. január

Pri ceste na koniec sveta sme zvolili ako dopravcu leteckú spoločnosť Air New Zealand. Jediné, čo som o tejto firme vedel bol zisk nejakej ceny za reklamu, keď jej zamestnanci prezentovali svoje služby v Adamovom rúchu oblečení iba do uniforiem vytvorených metódou body painting. Hneď pri check-ine nás ale vybavila mimoriadne nevrlá pani, ktorá svojim chovaním v našich očiach dosť naštrbila meno tejto leteckej spoločnosti. Medzi nami ... podozrieval som ju, že bola na školení spolu so slovenskými „tetami za okienkom“, ktoré všetci dobre poznáme.

Pri pohľade na lietadlo pristavené a nachystané k odletu do našej destinácie, mestečka Christchurch, som na okamih zastal a začal si ho pohľadom premeriavať. Bolo totiž oveľa menšie ako sme boli zvyknutí. Nebolo to zase žiadne malé osobné lietadlo, akoby sa mohlo zdať, no pri zaoceánskych letoch si tak nejako podvedome človek zvykne na obrovské rozmery, kde vo vnútri nie je vidieť z jedného konca na druhý. čakanie na odlet nám spríjemňovali pohodlné kreslá a výhľad na bránu, odkiaľ nás mali vybaviť. Pri spomínaní našej ceste do Austrálie som písal o kráse žien lietajúcich vo vzduchu. Teraz je čas túto tému trocha doplniť. Letušky, alebo ako sa medzinárodne označujú „cabin crew“ spoločnosti Air New Zealand, sa vymykajú všetkým štandardom. Moja predstava, a dokonca zážitky z praxe, ma udržiavali v presvedčení, že pri výbere palubného personálu sú časťou prijímacieho pohovoru aj dve kolá súťaže krásy ... nie, vlastnú tvorbu a povinný tanec som nemyslel.

Pri pohľade na nastupujúce tety v kostýmoch, skoro by som povedal nechutne zelených, ktoré vyzerali ako vystrihnuté z filmu roku 1982, som pochopil. Žiadna výberová komisia v tejto firme neexistuje a ak áno, tak ju tvoria zásadne slabozrakí jedinci. Druhá možnosť je, že v rámci demokratizácie spoločnosti dávajú šancu všetkým, čo ale v prípade palubného personálu nie je práve najšťastnejšie. Predsa len, ak vám pri turbulencii na kolenách pristane útla, štíhla, k svetu vyzerajúca letuška, máte oveľa lepší pocit, ako keď vás zavalí vrece zemiakov. Takže, ak chcete príťažlivé letušky, určite sa nespoliehajte na Air New Zealand.

Let prebehol vcelku priaznivo až na niekoľko drobných detailov, letušky nevynímajúc. V našom ponímaní „malé“ lietadlo Airbus A320 malo oveľa väčšie problémy so stabilitou, ako sme boli zvyknutí a poriadne nás po ceste ponatriasalo. Ak viezli v batožinovom priestore smotanu, po prílete bolo z nej určite maslo. Výber filmov v palubnej televízii nebol veľký, no na 4 hodiny letu úplne stačil. Horšie to však bolo s jedlom. Pri výbere z nevalne vyzerajúcich špagiet a mletého bravčového mäsa zapekaného do sendviča som dal prednosť tomu prvému. Bohužiaľ, bolesti žalúdka a zopár návštev toalety ma presvedčili, že tento výber nebol najšťastnejší.

Po pristátí v najväčšom meste južného ostrova nás príjemne prekvapilo počasie. Tí z vás, ktorí sa úspešne prelúskali cez austrálsku časť môjho denníka, vedia, že počas troch predchádzajúcich týždňov nás dážď prenasledoval, všade kam sme sa pohli. V meste Christchurch bolo v utorok 20 stupňov, slnečno. V mojom prípade ideálne počasie, ktoré by pokojne mohlo byť počas celého roka. Medzi nami, neviete kde sa to dá zariadiť?

Príchod do krajiny sa tentoraz zaobišiel bez prehliadky nášho šatníka zbaleného v kufri a na naše prekvapenie sme celkom jednoducho opustili priestory colnej kontroly. Prvou vecou, ktorú sme museli na Novom Zélande absolvovať, bolo vyzdvihnutie objednaného auta. Na rozdiel od Slovenska to bolo úplnou hračkou, lebo miestne autopožičovne sa týmto druhom podnikania zaoberajú už dlhé desaťročia. Pri preberaní kľúčov a rečiach o poistení som sa na okamih preniesol na druhý koniec sveta späť do práce, no našťastie to bola iba sekunda, ktorá mi, nebojte sa, nespôsobila žiadnu traumu.

Naše dočasné auto malo našťastie automatickú prevodovku a šoférovanie na opačnej strane cesty tak bolo o niečo jednoduchšie. Po príchode do prvého motela na našej ceste a rýchlom ubytovaní nasledovala večera. Tú sme absolvovali hneď vedľa u dobre známeho Subwaya. Pri konzumácii úžasne chrumkavého sendviča, plného zdravej, ľahko stráviteľnej zeleniny som ale netušil, že dolu v žalúdku ešte stále okúňa obed z lietadla a nevie sa rozhodnúť čo ďalej.

Stred mesta bol vzdialený od miesta ubytovania asi zo štyri ulice a podľa mapky, ktorú som si ako správny sprievodca uchmatol na recepcii, sme ho poľahky našli. Christchurch má vo svojom centre veľa budov postavených pred viac ako 100 rokmi, pre mňa v nádhernom viktoriánskom slohu. Po rozpàchnutí turistov je tam úžasný pokoj a atmosféra umožňujúca rozjímanie o akejkoľvek téme sveta.

Zatiaľ čo moje spolucestujúce okupovali notoricky známu kaviareň siete Starbucks, ktorá nechýbala ani na Novom Zélande, ja som sa posadil na lavičku hlavného námestia oproti katedrále. Neviem, či sa vám to už niekedy stalo, ale mne práve v tej chvíli. Sedel som v príjemnom, európsky vyzerajúcom meste, v slnečný podvečer na námestí pred katedrálou, ktorej zvony hrali upokojujúcu melódiu... Vtedy som si v duchu povedal – toto je ideálne mesto, v ktorom by som chcel žiť v ktorejkoľvek časti svojho života.

Naša podvečerná prechádzka nás okrem iného zaviedla aj k miestnemu kanálu, na ktorom počas dňa premávajú benátske gondoly a za 20 dolárov vozia turistov. Po prejdení zopár ulíc sme videli aj niekoľko ďalších historicky zaujímavých budov a moju pozornosť upútala stará električka.

Po preštudovaní plánu mesta a turistického bedekra som zistil, že ulice mesta križuje 5 historických vozňov, v ktorých sa za poplatok môžu turisti povoziť. Aj táto atrakcia dokonale zapadla do miestneho života a turistom poskytla ďalšiu možnosť, ako príjemným spôsobom utratiť svoje doláre. Jedna súprava je dokonca prerobená na reštauráciu a počas cesty mestom si tak môžete dať aj niečo pod zub.

V centre mesta turisti nájdu ešte jednu nepostrádateľnú vec – obchody so suvenírmi. Ako správny „lovec“ magnetiek na chladničku som si ich návštevu neodpustil, a hneď po zhliadnutí prvého som presne vedel, čo majú v tých ostatných. Sortiment bol síce rôznorodý, ale zameraný v zásade na propagáciu miestnych oviec a výrobkov z ich vlny, podobne ako na vtáka kiwi, ktorého pomaly vo voľnej prírode už ani nestretnete, no pri kontakte s turistami ho určite neminiete.

Samozrejme že na návštevníkov mesta je nachystaných veľa ďalších lákadiel, ktoré sme už ale nestačili osobne vyskúšať. Historické centrum mesta so všetkým, čo k tomu patrí nás však dokonale očarilo a krajší začiatok cesty po Novom Zélande sme si ani naplánovať nemohli.

6. január

Sladké austrálske vylihovanie posledných dní bolo minulosťou a náš nabitý program stanovil v tento deň budíček na siedmu hodinu ráno. Niektorí členovia výpravy to síce ťažko niesli, no nedalo sa nič robiť. Odmenou za raňajšie vstávanie boli raňajky v Joeiho garáži. Tak sa volala asi jediná kaviareň široko-ďaleko, ktorá mala otvorené už o siedmej ráno.

Joeiho garáž bol štýlový podnik, ktorý nemal už od skorého rána o klientov núdzu. Na moje prekvapenie vekový priemer zamestnancov vrátane vedúceho nebol vyšší ako 19 rokov. Ak hovorím o zamestnancoch, v tomto konkrétnom prípade mám na mysli akože kuchára, ktorý okrem raňajok a minútok nič iné nezvládal. Dve čašníčky, ktorým pubertálne vyrážky ešte nestihli zmiznúť, no do tohto prostredia ideálne zapadli, a vedúceho, ktorý ako každý správny šéf prišiel do práce pol hodinu po otvorení podniku.

Neviem, čím to bolo, ale Joeiho garáž sa mi páčila rovnako ako celé mesto. Okrem raňajok a kávy konzumovateľnej na mieste, robili aj kávu na cestu do papierových pohárov s vrchnákom. Pripadalo mi úplne normálne, že kuriér, ktorý išiel okolo, si objednal kávu, v dome oproti spravil roznášku a za dve minúty si vyzdvihol objednávku a pokračoval ďalej. Rovnako normálni mi prišli aj dvaja slušne vyzerajúci manažéri, ktorí boli asi stálymi zákazníkmi a pri raňajkách si stihli prečítať aj najnovšie číslo miestneho denníka, ktoré bolo hosťom k dispozícii ... samozrejme zdarma.

Bohužiaľ, skúsenosť s jedálnym lístkom v tomto podniku som musel oželieť, lebo jedlo z lietadla pritlačené sendvičom zo Subwayu začalo skoro ráno za svitania výrazne protestovať, a tak som bol nútený ho neplánovane nechať v moteli. Pri návšteve kaviarne sa začínali ozývať prvé príznaky „po“, čiže pálenie žalúdka a pocit plavby na rozbúrenom mori. Vizuálna stránka jedla, ale bola úplne podľa môjho gusta a ak by som takúto kaviareň mal na ceste do práce, určite sa stanem jej pravidelným zákazníkom.

V tento deň nás čakalo 188 a 241 km a zároveň prvé zoznámenie sa s cestami a vidiekom Nového Zélandu. Po celkovo 429 km sme mali v podvečer doraziť domestečka Nelson na severnom pobreží ostrova.

Výjazd z Christchurchu smerom na sever po ceste s označením „1“ sa aj napriek predpovediam o zhustenej prázdninovej premávke zaobišiel bez akýchkoľvek problémov. Prvý fakt s ktorým sme sa po ceste museli zmieriť, bol, že na celom ostrove je iba pár kilometrov diaľnice a celú cestu tak absolvujeme po klasickej ceste „jeden pruh tam, jeden späť“.

Pri prázdnej ceste to nebol problém, no rátali sme s tým, že ten príde pri predbiehaní pomalších vozidiel. Prekvapilo nás, že na Novom Zélande je takmer samozrejmé, že ak pomalšie vozidlo za sebou „ťahá“ kolónu, odbočí na kraj cesty, a nechá sa predbehnúť. Táto prax je výhodná, hlavne ak je cesta výrazne neprehľadná a poteší aj v prípade, ak predbiehate karavan, prípadne nákladiak.

Karavanov je na cestách Nového Zélandu viac ako kdekoľvek na svete. Dôvod je veľmi jednoduchý – na južnom ostrove je viac turistov ako domácich obyvateľov, a tí v rámci uľahčenia menežmentu prepravy a ubytovania volia všade dostupné karavany.

Našou prvou zastávkou na ceste na sever bolo mesto Kaikoura, kam sme dorazili v čase obeda. Kaikoura je podobne ako iné mestá oddaná a zároveň závislá na turizme a turistoch. Na hlavnej ulici lemujúcej pláž je jeden motel vedľa druhého, no obchod alebo reštauráciu tu nenájdete. V mojom prípade boli prírodné krásy na prvom mieste, ale dievčatá cítili tlak v istej časti tela a prázdnotu v druhej. Našou úlohou tak bolo nájsť toalety a niečo pod zub.

Na oboje sme narazili v centre, ktoré nápisom nad vchodom sľubovalo turistom neuveriteľné zážitky, na ktoré nezabudnú do konca života. Centrum sa zameriavalo na výlety za pozorovaním veľrýb a delfínov neďaleko pobrežia mesta na všetkých dostupných prostriedkoch. Najviac propagovanou atrakciou, ktorá bola samozrejme turistami najmenej využívaná, bol trocha predražený výlet helikoptérou.

Po ľahkom obede a dotankovaní sme vyrazili na druhú, dlhšiu časť cesty. S pribúdajúcimi kilometrami začali pribúdať aj zaujímavé prírodné scenérie. Pozornosť mojej manželky upútalo niekoľko tuleňov, ktoré si za miesto svojho poobedňajšieho odpočinku vybrali útesy vzdialené iba pár metrov od hlavnej cesty. Práve v tej časti pobrežia oceán hrozne páchol, ale čo by milovník zvierat nespravil pre to, aby ich videl vo voľnej prírode, a čo by milujúci manžel nespravil pre svoju manželku.

S blížiacim sa koncom našej cesty sme sa stále viac zamotávali v horských serpentínach pohoria, ktoré obklopuje mesto Nelson. Cesty na Novom Zélande sú známe tým že, na väčšine z nich chýbajú nielen zvodidlá, ale aj akékoľvek zábrany, ktoré znemožnia autu zísť z kľukatej cesty. Práve na ceste pred Nelsonom by sme takéto zábrany ako Európania vďačne privítali, podobne ako aj tí, ktorým patrili hrdzavejúce vraky áut dolu v údolí.

Mesto Nelson je milovníkmi trilógie Pána prsteňov vyhlásené za jedno z hlavných centier Nového Zélandu. Okrem toho, že v jeho okolí sa nakrúcalo viacero scén, miestny zlatník zhotovil prsteň, ktorý je nad všetky prstene sveta a vraj jediný svojho druhu.

Pri jeho hľadaní by legendárny Sauron dnes nemal žiaden problém. Všetky turistické materiály vás totiž neomylne zavedú k výkladnej skrini, ktorú obklopujú zástupy turistov ako akési pútnické miesto. V obchode je samozrejme zakázané fotiť, no nám sa ho aspoň spoza výkladu podarilo pre vás zachytiť. Ak sa vám zdá akýsi priveľký, uvedomte si, že bol ukovaný na mieru veľkému Sauronovi. To čo nosili na ruke Bilbo a Frodo, boli iba lacné napodobeniny.

Ďalšou zaujímavosťou mesta je údajný stred Nového Zélandu. Ide o približný geografický stred krajiny, ktorý je dostupný na vrchu nad mestom po niekoľkých minútach chôdze. Miestni ľudia žijúci z turistického ruchu ho samozrejme prezentujú so všetkým, čo k tomu patrí a tvrdia, že je zaručene presne tam.

Stred mesta ako taký nie je veľmi zaujímavý a pripomína skôr mestečko zo starých amerických filmov ako Nový Zéland. Za zhliadnutie ale určite stojí miestna pláž s čiernym pieskom lemovaná nádhernými palmami, ktorá aj vďaka plytkej vode patrí medzi najobľúbenejšie v širokom okolí.

7. január

Ráno sme si pospali trocha viac ako deň predtým a operatívne zmenili program dňa. Obloha sa začala totiž pomaličky zaťahovať a počasie sa o niekoľko stupňov ochladilo. V tento deň nás čakalo 370 kilometrov a večer sme mali stráviť v meste na západnom pobreží, Hokitike.

Zatiaľ čo v predchádzajúci deň sme po ceste videli viacero vinohradníckych oblastí, na tento deň budeme spomínať ako na prvý deň oviec. So zmenou rázu krajiny a prechodu do hornatejších oblastí sa popri ceste stále viac objavovali stáda oviec. Ovce boli všade kam ste sa pozreli, na lúke, na stráni, na kopci, pri ceste, na brehu rieky, pod stromami ... doslova všade. Ak má niekto fóbiu z oviec, nech sa radšej Novému Zélandu okľukou vyhne.

Prvou zastávkou, hmmmm ... no presnejšie povedané, prvou zastávkou v civilizácii bolo mesto Westport. Zastávok sme každý deň absolvovali samozrejme niekoľko v rámci hesla „keď musíš, tak musíš“, ale zastávky v mestách sme absolvovali denne iba dve.

Westport, ako už jeho názov naznačuje, bol kedysi vyhľadávaným prístavom západného pobrežia, ktorý slúžil hlavne na prepravu surovín. Turistický bedeker sa o meste viac-menej nezmieňoval, a na našej ceste sa objavilo iba preto, lebo bolo široko-ďaleko jediné a my sme potrebovali doplniť zásoby paliva tak pre naše auto, ako aj pre nás. Zatiaľ čo benzínovú pumpu sme poľahky našli, slušnú reštauráciu sa nám v tomto meste nájsť nepodarilo.

Nakoniec sme sa tak uspokojili čínskym bufetom a nudlami. Po nie veľmi výživnom, no zato celkom objemnom obede, nás ešte čakala návšteva miestneho majáka a útesov, na ktorých stojí. Moja duša amatérskeho fotografa totiž zatúžila mať aspoň na pár záberoch nejaký skutočný maják. Po príchode na parkovisko pod ním sme sa podľa mapy rozhodli pre najkratšiu z ponúkaných cestičiek po vrchole útesu, na ktorom stál.

Dramaticky zatiahnutá obloha ale neveštila nič dobré, a tak sme pre istotu vytiahli nepremokavé vetrovky a vyrazili smerom k majáku. Nádherná prírodná scenéria nám dala zabudnúť na problémy každodenného sveta a pri pohľade na maják sme sa v myšlienkach vrátili o niekoľko storočí späť. Do reality nás vrátila až približne trojminútová prietrž mračien, ktorá spôsobila, že sme premokli do poslednej nitky ... teda ak nerátam časť tela, na ktorej sme mali spomínané vetrovky.

Tých niekoľko mokrých vecí ale rozhodne stálo za to vychutnať si prírodnú krásu Nového Zélandu na vlastnej koži. Dážď sa opäť ozval po prejdení niekoľkých kilometrov smerom na juh a z plánovanej krásnej vyhliadky na more tak toho veľa nezostalo.

S blížiacim sa cieľom dňa - mestom Hokitika - sa na našej trase začali množiť mosty s jedným jazdným pruhom, miestnym nárečím zvaných „one lane bridge“. Zatiaľ čo na východnom pobreží sú tieto mosty veľkou vzácnosťou, na západe krajiny sú úplnou samozrejmosťou a rozhodne ich nemôžete minúť.

Podľa môjho názoru turisticky najzaujímavejší jednosmerný most Nového Zélandu je medzi mestami Greymouth a Hokitika. Okrem toho, že ho používajú všetky druhy automobilov, jazdí po ňom vlak! Takže nielenže dávate prednosť oproti idúcim autám, ale musíte si dávať pozor aj na to aby ste neskončili „rozplácnutí“ na lokomotíve vlaku. Po prejdení tohto mosta a ubehnutí približne ďalšieho kilometra cesty smerom na juh sme ale narazili na ešte väčšiu dopravnú vzácnosť. Koľajnice vlaku totiž viedú priamo stredom kruhového objazdu! Pokiaľ mi pamäť dobre slúži, doma na Slovensku nič podobné nemáme, no pre našich šoférov by to bol určite rovnako tvrdý oriešok ako pre tých novozélandských.

Mestečko Hokitika bolo jediné na našej trase, kde sme nemali vopred zarezervované ubytovanie, a spoliehali sme sa na veľké množstvo miestnych motelov. Po príchode do prvého z nich sme sa dozvedeli, že každý deň je v meste jeden motel, ktorý poskytuje služby práve takým neporiadnikom, ako sme boli my. Ak by bol plne obsadený, pomohli by nám nájsť ubytovanie v inom.

Motel bol vzdialený iba niekoľko desiatok metrov od hlavnej cesty, a tak ho nebol problém nájsť. Tentoraz sa naša výprava opäť spoľahla na komunikačné zručnosti mojej manželky a vyslala ju na prieskum. Asi po minúte sme ju už videli kráčať vedľa majiteľa do jednej z izieb, a keď sme si všimli, ako ho spracováva svojim úsmevom, bolo jasné, že nebudeme musieť spať v prístave na lavičke.

Naše predpoklady sa naplnili a ako neskôr vyšlo najavo, že pán domáci cestoval v minulosti po Európe a vtedy ešte z československa sa mu najviac páčila Praha ... a určite aj pivo a baby, ale to už zostalo iba v rovine domnienok. Hokitika je známa hlavne vďaka továrni na výrobu šperkov Jade, a čo sa architektúry týka, hlavne vďaka hodinovej veži uprostred kruhového objazdu v centre mesta.

Večerná prechádzka mestom bola viac menej opäť naplánovaná podľa mapy z recepcie motela, a tak sme si boli istí, že neminieme žiadnu turistickú atrakciu. Prvou zastávkou malo byť miestne Kiwi centrum, ktoré však bolo v ten večer zatvorené a smiešne zvieratá s dlhým zobákom nás tak mali čakať na druhý deň ráno. Okolo niekoľkých miestnych kostolov a hodinovej veže sme sa dostali na pobrežie, práve do miesta, kde sa vlieva miestna rieka do oceánu.

Možno to bude znieť smiešne, no pri pohľade na tieto dva druhy zmiešavajúcej sa vody som si spomenul na Dunaj a Moravu stretávajúce sa pod Devínskym hradným bralom. Teda, spomenul som si aj na hodinu literatúry, kde nám súdružka učiteľka rozprávala príbeh o družine Ľudovíta Štúra, ktorá sa tam pravidelne do krčmy chodievala „osviežovať“, ale to sem nepatrí.

Po prechádzke nám riadne vytrávilo, a tak sme sa rozhodli využiť pohostinnosť miestnych reštaurácií. Majiteľ motela, v ktorom sme mali nocovať, spracovaný úsmevmi a angličtinou mojej manželky, nám veľkoryso daroval kupóny na pohár vína zdarma, v že vraj najlepšej miestnej reštaurácii. Takže nebolo čo riešiť a zamierili sme rovno tam. Poloprázdna, slušne vyzerajúca reštaurácia nám dávala nádej kvalitného kulinárskeho zážitku spojeného s ochutnávkou vína. Po podrobnejšom prieskume sme ale zistili, že obsadené stoly sú obsadené a voľné zase, bohužiaľ, rezervované. Podľa slov čašníčky, ktorej som iba obtiažne rozumel, mali mať najbližší voľný stôl 13. augusta 2023.

Tento neúspech náš hlad neodradil a po oželení darovaných kupónov sme nakoniec skončili v Café de Paris. Možno sa čudujete, prečo práve v kaviarni, keď sme sa chceli najesť. Celá finta bola v tom, že na Novom Zélande sa reštaurácia neoznačuje ako „restaurant“ ale všetkými inými možnými názvami, aké vás napadnú – bar, grill, café ... Osobne som síce neprišiel na to prečo, ale možno je to podobne ako u nás kvôli nejakému nezmyslenému zákonu.

V Café de Paris nás obslúžila milá čašníčka, ktorá uprostred leta nosila čižmy, ale inak vyzerala celkom v pohode. Jedlo bolo vynikajúce a vzhľadom na veľkosť mesta, v ktorom ho podávali, nadpriemerné. Miestnemu kuchárovi sme tak, ako slušne vychovaní hostia, nechali patričné prepitné.

Poslednou aktivitou dňa bola rezervácia motela na deň nasledujúci, aby sme predišli večerným stresom s jeho hľadaním. Majiteľ motela nám okrem kupónov do reštaurácie daroval aj kupón, na ktorý sme si mohli uplatniť zľavu vo výške 10%, ak sa ubytujeme v moteli rovnakej siete, do akej patril ten jeho. Zároveň nás upozornil, aby sme si určite spravili rezerváciu cez internet.

Takže sme využili jeho pohostinnosť a hodinu internetu zdarma a rezervovali motel v cieli našej cesty nasledujúceho dňa. Predchádzajúcu vetu som takto skomponoval zámerne, lebo na Novom Zélande podobne ako v Austrálii pripojenie zdarma nehľadajte. Pokrytie je na miestne pomery celkom obstojné, ale prečo ho dávať turistom zdarma, že?!

8. január

Plánovaná návšteva kiwi centra, ktoré malo otváracie hodiny od 9:00 do 17:00 podobne ako miestne obchody, nám umožnilo trocha dlhšie si pospať.

Zásadný marketingový problém vtákov kiwi je, že sú nočné tvory. Ich prezentácia turistom preto nie je vôbec jednoduchá a centrá kde ich chovajú im musia meniť noc na deň a naopak. Kiwi centrum v Hokitike okrem páru vtákov kiwi prezentuje turistom aj niekoľko miestnych rýb pripomínajúcich naše úhory a niekoľko vtákov v obrovskej prechodnej voliére. Všetci turisti sú ale samozrejme natlačení pri výbehu kiwi a v pološere sa snažia zahliadnuť aspoň kúsok vtáčieho zobáka.

Po prvom zoznámení sa s najznámejším obyvateľom ostrova na nás ešte pred odchodom z mesta čakala návšteva vodopádov, na ktoré nás upozornil miestny tlačený turistický sprievodca. Vodopády sa nachádzajú v horách pri jazere asi 25 minút od mesta. To nemala byť pre našu navigáciu žiadna zaťažkávacia skúška, ale opak bol pravdou. Po odchode z mesta a prechode prvej dediny sme trocha zneistili, keď nás navigácia nezmyselne previedla cez postranné ulice a vrátila na hlavnú cestu o 50 metrov ďalej, ako sme z nej odbočili. Tušili sme za tým manipuláciu miestnych predajcov nehnuteľností, ktorých sme si videli hneď niekoľko. Po prejdení ďalších pár kilometrov najprv zrazu zmizli biele pruhy z krajnice, a potom zmizli dokonca úplne všetky. Pri vjazde do lesa na cestu, ktorá sa nedá ani nazvať cestou v pravom zmysle slova, sme zvýšili ostražitosť na maximum.

Po niekoľkých ďalších kilometroch sme ale úspešne dorazili doprostred lesa, kde bol vodopád vzdialený iba pár minút od parkoviska. Cestou lesom som nadobudol zvláštny pocit, akoby nám každú chvíľu mal cestu skrížiť hobbit.

Tento les sa totiž až priveľmi podobal tomu filmovému. Neskôr som zistil, že filmové lesy boli všade naokolo. Vodopád sme podľa smeroviek poľahky našli a mohli sme sa tak pokochať aj touto prírodnou krásou ostrova. Bol to náš prvý skutočný vodopád na Novom Zélande.

Cestu späť do mesta som už nemienil nechať na navigáciu a podľa mapy som zvolil jedinú inú možnú trasu. Naše podozrenie o manipulácii navigácie sa prehåbilo vo chvíli, keď sme sa po piatich minútach jazdy dostali do blízkeho kempu, z ktorého do mesta viedla normálna cesta. Na nej už nebol problém pochopiť, kto jazdí vpravo, kto vľavo a kde je jej koniec.

Mesto zlatej horúčky, ako ho jeho obyvatelia zvyknú podľa pravdy volať, ponúka oveľa viac, ako sme stihli za tých niekoľko hodín absolvovať. Pred nami bolo ale v ten deň ešte 420 kilometrov a nebolo času nazvyš.

Najbližšími prírodnými úkazmi, ktoré na nás v ten deň čakali, boli ľadovce a s nimi spojený prejazd dvoch vysokohorských mestečiek Franz Josef a Fox Glacier. Bolo tak iba pochopiteľné, že cesta nabrala sklon smerom nahor a počet zákrut začal narastať geometrickým radom. čo ma v tej chvíli trocha znepokojovalo, bolo opäť sa zhoršujúce počasie.

To spravilo dobre známy „škrt cez rozpočet“ hlavne tej časti môjho ja, ktorá sa považuje za fotografa amatéra. Podľa všetkých dostupných prameňov je totiž pohľad na ľadovce jedným z najkrajších na Novom Zélande. Kto sa však neuspokojí iba pohľadom na majestátne veľhory pokryté bielou prikrývkou, ktoré pokojne môžu konkurovať Alpám, má v niektorom z horských mestečiek k dispozícii služby miestnych sprievodcov a cestovných kancelárií.

Tie poskytujú výlet na ľadovce všetkými dostupnými prostriedkami, počínajúc vlastnými nohami a končiac leteckou dopravou. Na žiaden takýto výlet sme bohužiaľ nemali vyhradený čas, no uspokojiť nás mal zatiaľ aspoň pohľad a doma následne desiatky fotografií. Po príchode do mestečka Fox Glacier ale poriadne pršalo a pri pohľade smerom na kopce boli vidieť akurát mraky. Pre turistov, ktorí si v daný deň objednali výlet helikoptérou to musel byť určite nezabudnuteľný zážitok – napravo mraky, naľavo mraky, hore mraky, dole mraky ... toľko mrakov na vlastné oči určite v živote nevideli.

Stravovacie možnosti mestečka boli žalostné a tak sme sa uspokojili s bufetovou stravou, ktorú nám v miestnej krčme servírovala mladá Argentínčanka, ktorej španielčina bola rozhodne lepšia ako angličtina. Škoda len, že naša širokospektrálna multilingvistická skupina o počte 3 kusy nemala vo svojich radoch člena, ktorý by vedel po španielsky.

Po obede a absolvovaní niekoľkých ďalších kilometrov horskými serpentínami sa z nášho auta začal šíriť veľmi čudný neidentifikovateľný kovový zvuk, ktorý nám na nálade veľmi nepridal. Predstavte si horskú serpentínu so sklonom viac ako 12,° po ktorej sa snažíte dostať do údolia a pri preraďovaní a brzdení máte pocit, že auto sa každú chvíľu samovoľne rozbehne a vy skončíte ako podliak v americkom filme ... lepší adrenalín ako let helikoptérou. Do konca našej cesty sme ale neprišli na pôvod týchto zvukov a prenechali sme túto detektívnu úlohu našim nasledovníkom.

S prechodom do nižších polôh sa začalo aj počasie vylepšovať a postupne spoza mrakov začalo vykukovať slniečko. Teplota vzduchu bola na letné obdobie síce mizerná – 13 stupňov, no v tej chvíli sme ešte verili, že turistické bedekre hrdo píšuce o priemerných letných teplotách nad 20° majú pravdu. Nechceli sme si nijako pripustiť že ide o priemerné teploty, a my sa v nasledujúcich dňoch budeme cítiť ako doma na Slovensku, kde zúri pani zima.

Nádherná prírodná scenéria vysokých vrcholov osvetlených letným slnkom spomedzi mrakov doslova nabádala šoférov na kochanie sa jej krásami. Bohužiaľ, našla sa skupinka tých, ktorí tak robili počas jazdy. Pri predbiehaní týchto spomaľovačov dopravy sme si spomenuli na nezabudnuteľnú vetu Mariana Labudu pánovi Hrušínskému „Doktore, zase jste se kochal?“

Šéfovia miestneho turistického ruchu ale o krásach svojej krajiny vedia a pre všetkých kochania sa chtivých návštevníkov popri ceste pripravili nespočetné množstvo odpočívadiel. Tu si okrem vychutnávania krás miestnej prírody môžete ponaťahovať stuhnuté svaly a na chvíľu si oddýchnuť od únavného šoférovania.

Niekoľko kilometrov pred cieľom našej dennej cesty sme boli svedkami večerného zháňania oviec do košiara. Poznáte to: bača na konci sprievodu oviec, ktoré z oboch strán usmerňujú brechajúci psi. Novozélandskí bačovia sú ale výnimoční, ovce do košiara zháňajú na terénnych automobiloch. Scéna bola podobná ako u nás, ale oviec bolo oveľa viac, psov bolo oveľa viac a bača to celé usmerňoval zo svojej asi tridsaťročnej Toyoty.

Príchod do mestečka, kde sme mali nocovať bol rozhodne pokojnejší ako deň pred tým. Mali sme totiž zarezervované ubytovanie v „tej správnej“ sieti motelov a čakala nás dokonca aj zľava, čo som ako dobrý Slovák náležite ocenil. Po príchode do motela nám ale pani majiteľka s úsmevom na perách oznámila, že zľavy sa pri objednávke cez internet neposkytujú a kartičku so zľavou si tak môžeme ... ehm chcel som jednoducho povedať, že nám bola nanič, podobne ako tie tri na pohár vína v predchádzajúci deň.

Mestečko Wanaka leží na brehu jazera medzi horami a nepostrádateľnou súčasťou odevu sa pri večernej prechádzke stali sveter a bunda. Vonku síce svietilo slnko ako sa patrí na deň uprostred leta, no studený vietor fúkajúci pri jazere pripomínal chladnú slovenskú jeseň. Moja komunikatívna manželka si dokonca dovolila na tému počasia zašpásovať s miestnou pouličnou predavačkou čerstvo natrhaných čerešní, ktorá jej ich navážila v čiapke, šále a teplých rukaviciach.

Prechádzka na brehu jazera bola už skoro samozrejme zameraná na miestnu faunu, kde hlavnou témou boli tentoraz kačice a čajky. Práve druhé menované sa v tento deň stali stredobodom nášho záujmu, keď sme si všimli že niektoré z nich stoja na jednej nohe. Veta „Chudinky, asi im ju ryba odhryzla“ sa po niekoľkominútovom pozorovaní zmenila na, ako to len slušne napísať, „Vy falošnice jedny falošné“. Miestnym čajkám bola totiž zima rovnako ako všetkým naokolo, a tak stáli len na jednej nohe a druhú si skrčenú ohrievali o spodok brucha.

Hlad a chladný vietor nás od jazera vyhnali späť do mesta, kde sme sa vybrali hľadať ďalšiu odporúčanú reštauráciu. Tú nám tentoraz odporúčal manžel majiteľky motela, ktorého sme pri našom odchode zastihli na recepcii. Už pri prvom pohľade na jeho tvár bolo zjavné, že je odborník na miestne reštaurácie a hlavne bary.

Hneď za prvým rohom sme narazili na ôsmy div sveta. Pred domom miestneho obyvateľa stála nám veľmi dobre známa Škoda 120 v klasickej oranžovej farbe. Jediné, čím sa líšila od európskych modelov, z ktorých ešte pár brázdi aj naše cesty, boli pneumatiky Michelin a volant na opačnej strane. Kúsok domova tak ďaleko od neho.

Odporúčanú reštauráciu sme nakoniec po niekoľkých chybných pokusoch predsa len našli, no vzhľadom na veľký počet návštevníkov na nás zostalo iba miesto vonku. Našťastie jazerné vetry sem nedokázali dofúknuť a na slnkom vyhriatych lavičkách bolo príjemne, aj keď od klasickej letnej terasy, ako ju poznáte z domu, to malo poriadne ďaleko. Objednaná pizza a cestoviny by sa po úprave pokojne dali použiť ako mazivo akéhokoľvek motora a v mojom prípade tak zostala nedojedená.

9. január

Raňajší program dňa opäť obstarala miestna atrakcia. Tentoraz ňou bolo letecké múzeum novozélandských stíhacích pilotov z druhej svetovej vojny. Toto obdobie a táto téma ma osobne veľmi zaujímajú, a tak som si ho nechcel nechať ujsť. Najväčším lákadlom boli pre mňa miestnym tlačeným turistickým sprievodcom deklarované stroje P51-Mustang a Supermarine Spitfire, ktoré mali byť vystavené v hangári múzea.

Po príchode na miesto a zaplatení príslušného vstupného vo výške 15 dolárov som zistil, že ani jeden z deklarovaných strojov momentálne v hangári nie je a musel som sa tak uspokojiť aspoň so zvyškom expozície.

K videniu bola celá história stíhacieho letectva Nového Zélandu v bojoch o Britániu, ako aj niekoľko súčasných informačných faktov. Pri odchode som si na stene všimol obraz zachytávajúci v akcii dve lietadlá Spitfire, keď na jednom bola vlajka Nového Zélandu a na druhom bola vlajka československa. V tej chvíli som narástol najmenej o 3 centimetre a bol som určite najpyšnejším návštevníkom múzea za posledné obdobie.

Po absolvovaní prehliadky múzea sme zamierili do mestečka Queenstown, ktoré malo byť prvou zastávkou našej cesty v tento deň. Počas zimných mesiacov sa z Wanaky do Queenstownu dostanete iba okľukou po hlavnej ceste, no v lete je prejazdný horský priechod, ktorý skráti cestu o desiatky minút. Priechod má - podobne ako všetky na Zélande - štruktúru cesty podobnú pokrčenému šálu.

O to viac nás prekvapilo, keď sme po ceste smerom hore stretli desiatky cyklistov s batohmi všade kam sa na bicykli dajú pripevniť. V tej chvíli mi napadli iba dva prijateľné dôvody, prečo sa tade tí ľudia snažia dostať: 1. netušia čo ich čaká a v polovici kopca to po zlyhaní vnútorných orgánov vzdajú, alebo 2. ide o nejakú miestnu súťaž na spôsob „ironman, resp. woman“ a po prejdení cieľa ich budú fyzioterapeuti týždeň dávať dokopy.

Samozrejme ani tie najvyššie položené miesta nezostali nedotknuté a na strmých kopcoch sa pásli ovce, kam len oko dovidí. V duchu som začal rozvádzať teóriu, či je kamzík pôvodne koza alebo ovca. Ak by boli kamzíky na Novom Zélande, určite by boli pôvodom ovce. Dokonca si dovolím tvrdiť, že v súťaži týchto dvoch zvierat v miestnych podmienkach by ovce boli jasne v prevahe.

S blížiacim sa mestom začala doprava na cestách pomaly hustnúť a my sme si podľa miestneho jarmoku uvedomili, že je sobota. Dovolím si tvrdiť, že ani jeden z členov našej výpravy to do tej minúty netušil. Pri spoznávaní krás miestnej prírody človek totiž úplne zabúda na čas a kalendár.

Po príchode do Queenstownu sme mali iba veľmi orientačnú predstavu čo by sme chceli vidieť a zažiť. Prvou atrakciou, ktorú sme si nenechali ujsť, bolo ďalšie kiwi centrum, kde nám tentoraz neuniklo kàmenie týchto zvierat. Okrem toho sme si vypočuli aj zopár informácií od ošetrovateľa a pokračovali ďalej smerom k lanovke, ktorá vozí turistov na kopec nad mestom.

Táto miestna atrakcia, ktorú určite neminie žiadny turista, má spodnú stanicu hneď vedľa miestneho cintorína. Znie to asi trocha morbídne a viacerým návštevníkom mesta pri pohľade na cintorín a zároveň lanovku asi čo - to napadne, no táto kombinácia je čisto náhodná.

V súvislosti s cintorínmi na Zélande mám ale jednu dôležitú správu, ktorú si nemôžem nechať pre seba. Miestni obyvatelia totiž nerobia žiadne rozdiely medzi živými a màtvymi a skoro na žiadnom cintoríne nenájdete plot, prípadne ohradu. V prípade Queenstownu a jeho cintorína pri parkovisku spodnej stanice lanovky tento obrázok naozaj vyznieva až kuriózne.

Cesta lanovkou do vrchnej stanice trvá približne dve minúty a počas nej sa môžete na jednej strane pokochať výhľadom na mesto a na strane druhej výhľadom na ... áno, správne hádate, na ovce! Po príchode hore sa na vás doslova vyvalia rôzne atrakcie, ktoré jednoducho musíte skúsiť. Bungee jumping popri lanovke, jazdu na kárach okolo kopca a samozrejme, tandemový zoskok na paraglajdovom padáku. Manželka mi prvú a poslednú spomínanú atrakciu zatrhla a ja som jej na oplátku zrušil nápad s kárami.

Takže asi po stovke fotografií mesta a jeho okolia a po návšteve čínskeho obchodu so suvenírmi sme sa vybrali na cestu smerom dolu. Kúsok od lanovky majú skoro v strede mesta futbalový štadión, na ktorom sa práve hral sobotňajší zápas. Výhľad z lanovky nám umožňil zadarmo si pozrieť kúsok zápasu. Pre upresnenie dodávam, že ide o ten futbal so šišatou loptou, nie náš klasický, ktorý oni volajú „soccer“.

Za tých pár minút cesty dole sme videli asi toto – hráč bieleho tímu získal loptu, po spozorovaní valiaceho sa davu chlapíkov v hnedom ju odhodil spoluhráčovi naľavo. Ten síce prihrávku spracoval, no po troch metroch ho zavalila spomínaná skupina chlapov v hnedom. Ako zápas nakoniec skončil, som sa nedozvedel, rovnako ako ani to, aké sú vlastne pravidlá zalahávania súperov.

Biologické hodiny neodvratne zahlásili čas obeda. Pri hľadaní nejakej reštaurácie sme narazili na množstvo agentúr, ktoré ponúkali adrenalínové šialenstvo na všetky spôsoby, aké si viete aj neviete predstaviť. Rafting v skalnatých kaňonoch asi meter širokých bol popri iných atrakciách prechádzkou jarnou rozkvitnutou lúkou.

Tú správnu reštauráciu sme našli v prístave. Ten, kto by očakával nejakú špecializáciu na morské potvory každého druhu, sa mýli. Na jedálnom lístku boli skoro európske jedlá, prekladané miestnymi špecialitami ... z oviec. Spomínaná reštaurácia sa volá Flame Bar & Gril. Pre tých, ktorí plánujú cestu do týchto končín, odporúčam si tento názov zapamätať. Na prvý pohľad nenápadná reštaurácia ponúka pekný výhľad do prístavu, príjemné prostredie a hlavne výborné jedlo!

Plní zážitkov a hlavne obeda sme odfukujúc nasmerovali svoje kroky smerom k autu. Po ceste si ešte každý z členov výpravy uspokojil svoje nákupné túžby nejakou drobnosťou a po návšteve miestnej pekárne sme vyrazili do Te Anau, ktoré malo byť ako jediné mesto na našej ceste dvojdennou zastávkou.

Počet mostov na našej ceste pribúdal a najvyššie číslo, aké sme videli, bolo 10 247. Na Novom Zélande má totiž každý, aj ten najmenší most svoje číslo. číslo majú dokonca aj také mosty, ktoré už dávno mostami nie sú a tvoria súčasť bežnej cesty.

Príchod do Te Anau a ubytovanie sa zaobišli bez problémov, no večernú prechádzku mestom sme tentoraz vynechali. Dôvod bol prostý. V meste sme mali stráviť dva dni a prechádzať sa v daždi pri teplote 10 stupňov sa nikomu okrem mňa nechcelo a bol som demokraticky prehlasovaný.

V izbe, ktorú sme obývali bol, na miestne pomery úžasným vynálezom ohrievač s termostatom. Pri spomínaných teplotách si asi viete predstaviť, ako veľmi sme ocenili jeho služby. Osobne som si ho cenil o to viac, o čo viac sa manželka v noci prehadzovala a navzájom sme si kradli spoločný paplón. No on to nebol klasický paplón, ako má každý z nás doma, ale bola to taká prikrývka, ako bežne vidíte v zahraničných filmoch. Teda ak si dobre pamätám, takáto prikrývka vystupovala aj v jednom českom snímku – Slnce, seno erotika.

10. január

Toto bol jediný deň našej cesty počas, ktorého sme nemuseli sadnúť za volant. Na programe bol totiž celodenný výlet do oblasti Milford Sound. Pôvodný zámer bol síce odviezť sa tam autom, no pri objednávaní výletu cez internet som si všimol možnosť cesty so sprievodcom. V praxi to vyzeralo tak, že nás ráno pred motelom vyzdvihli a večer nás pred ním zase vyložili. Cesta v autobuse so sprievodcom mala mať ešte jednu výhodu v podobe výkladu o miestnej faune a flóre.

Ráno nás zobudili bubnujúce kvapky dažďa na kapotu nášho auta zaparkovaného pred izbou. To na prvý pohľad neveštilo nič dobré, ale nádej, ako sa hovorí, zomiera posledná. Namiesto autobusu nás vyzdvihol deväťmiestny Ford Transit, no stále sme nepodliehali panike. Ako sa ukázalo, bolo to len na presun k hlavnému stanu cestovnej kancelárie, kde na nás čakal nezvykle vyzerajúci autobus s čiastočne presklenou strechou, a vtedy sme si poriadne vydýchli.

Pri bližšom pohľade sa ukázalo, že to nie je obyčajný autobus, ale prostriedok dokonale na mieru prispôsobený potrebám turistov, ktorí mali mať z neho čo najlepší výhľad na všetky strany. Jeho vodič bol postarší, prešedivelý pán, ktorý sa síce stále usmieval,no namiesto normálnej reči si neuveriteľne hundral popod nos. Hneď ako sme vyrazili z mesta, začal ako správny sprievodca rozprávať, a dokonca do klasického mikrofónu, no pre mňa úplne nezrozumiteľne. Moja manželka ma ale už viackrát prekvapila, a tak som sa na ňu obrátil s prosbou, aby si čo najviac zapamätala a večer nám povie obsah. Bohužiaľ, starý pán bol aj nad jej sily a zámer cesty s výkladom sa tak viac-menej minul účinkom.

Autobus mal počas cesty niekoľko zastávok, počas ktorých si zvedaví turisti mohli nafotiť všetko, čo stálo za to. Osobne som vyhľadával tému vodopádov, ktorých bolo po výdatných dažďoch všade neúrekom. Manželka zase dával prednosť papagájom KEA. Sú to neuveriteľne dotieravé vtáky, ktoré sa zhromažďujú na zastávkach turistov a kradnú všetko, vrátane stieračov a gumových tesnení z áut.

Prechod tunelom popod horu mi pripomenul Bratislavu. Doma sa mi totiž úplne bežne stáva, že pri vjazde do tunela Sitina je iné počasie ako pri výjazde z neho. Toto bol presne ten istý prípad. Pri vjazde do trojkilometrového jednosmerného tunela bolo zamračené a popàchalo a pri výjazde z neho bolo polooblačno a spomedzi mrakov presvitalo slnko. Podľa toho, čo bolo rozumieť mumlajúcemu šoférovi autobusu to znamenalo, že na tejto strane hory už do večera nebude pršať. Ako sa neskôr ukázalo, predpoveď počasia mu išla oveľa lepšie ako rozprávanie.

Po príjazde do Milford Sound nás z autobusu premiestnili na loď, na ktorej sme vo fjordoch národného parku strávili ďalšie dve a pol hodiny. Plavba loďou spojená s pozorovaním prírody bol totiž hlavný program dňa. Už pri výjazde z prístavu som si všimol, že loď je plná dôchodcov a rodičov s deťmi. Naša skupina nezapadala ani do jednej z týchto kategórií, no našťastie si to nikto nevšimol.

Po niekoľkých minútach plavby bolo jasné, že slnko prebralo vládu nad oblohou a dokonale osvetľovalo sýto zelené stráne kopcov, ako aj mokré skaly lemujúce fjord. objektmi pre môj amatérsky fotografický zmysel.

No nebola to iba flóra a vodopády, ktoré sa dali v ten deň pozorovať. Svoje predstavenie nám pridali aj tulene, ktorých kolónie boli roztrúsené na viacerých miestach. Pravdu povediac, ich predstavenie bolo trocha fádne v podobe čo najmenšieho pohybu na rozohriatych skalách, no milovníkom zvierat stačilo aj to, aby mali krajší deň.

Zatiaľ čo sme sa sediac na predku lode kochali výhľadom na krajinu, viacerí dôchodcovia poňali výlet ako poslednú šancu v živote odfotografovať sa. Osobne ma zaujala skupina asi ôsmich, ktorí mali dokopy asi 45 rôznych fotoaparátov vrátane tých v mobilných telefónoch, a celú cestu sa nimi cvakali ako o závod. Takže na jej konci sme my mali asi 1 000 záberov prírody, 2 000 záberov vodopádov, zatiaľ čo oni mali asi 6 000 záberov samých seba.

Cesta späť ubehla rýchlejšie, ako sme predpokladali a keďže bolo už aj na tejto strane hôr slnečno, nasledovala návšteva mesta spojená s jeho prehliadkou. Spotený po ceste autobusom som po príchode do motela bez rozmyslu nechal teplé veci ležať na posteli. Neuvedomil som si, že ak o chvíľu zapadne slnko a začne fúkať vietor, tak zmrznem... áno správne hádate, začal.

V meste nebolo k videniu skoro nič, a tak sme rovno zamierili na večeru do slušne vyzerajúcej hotelovej reštaurácie. Jej výhodou bolo pekné prostredie a výhľad priamo do kuchyne. Z domácich skúseností viem, že výhľad do kuchyne automaticky znamená napáchnuté oblečenie pri odchode. Neviem ako to robili v tejto reštaurácii, ale nič podobné sa nestalo a výborný kulinársky zážitok tak umocnil aj fakt nepáchnuceho oblečenia.

Poslednou vecou dňa v mojej réžii bolo zadanie ďalšej cesty do navigácie, ktorú sme vzali na milosť, a následne som sa odobral za šípkovou Ruženkou do ríše snov. Niečo po druhej hodine ráno ma zo sna vytrhol zvoniaci telefón! Samozrejme, že som mal aktivovaný roaming, no keď som išiel spať neuvedomil som si, že na Slovensku je o 12 hodín menej. Takže niekto doma ma v dobrej viere telefonátu poobede na Novom Zélande zobudil krátko po polnoci.

11. január

Zatiaľ čo v pondelok ráno väčšina ľudí mieri do práce, na nás čakal ďalší deň za volantom nášho Fordu Focus. Pri raňajšom tankovaní na pumpe sme si kúpili aj nejaké tekuté občerstvenie, aby sme mali po ceste dostatočný prísun tekutín. Pri nástupe do auta sme si ale všimli menšiu konštrukčnú chybu tohto modelu auta.

Podobne ako všetky slušné autá aj toto malo odkladacie miesto na dve pollitrové fľaše, prípadne plechovky medzi šoférom a spolujazdcom. Problém bol v tom, že otvory boli dimenzované na klasické európske rozmery fliaš. Na Novom Zélande, podobne ako v Austrálii, ale štandardné rozmery fliaš a plechoviek nenájdete. Takže sme ich počas cesty mali všade, len nie tam kam patria.

Cieľom našej celodennej cesty bolo mestečko na opačnej strane ostrova – Dunedin. Po ceste sme mali naplánovanú zastávku na južnom pobreží, aby sme tak na našej ceste skompletovali všetky svetové strany južného ostrova. Postupne ako sme opúšťali vysoké vrchy, sa začali prerieďovať aj počty stád oviec popri ceste.

Prekvapenie z ríše zvierat preto prišlo celkom nečakane. Po ľavej strane cesty sme zazreli farmára, ktorý na terénnom automobile po ohrade naháňal domácky chované stádo jeleňov! Jelene a srnky sme už na niekoľkých farmách videli, ale že im chovatelia takýmto spôsobom pripravujú tréningové bežecké dávky, nás ani vo sne nenapadlo.

Prvou mestskou zastávkou dňa bol Invercargill. Je to mesto ležiace na spodnom okraji južného ostrova. V jeho centre je z architektonického a hlavne historického hľadiska zaujímavých viacero budov. Hlavnou z nich je vodárenská veža, ktorá je popísaná v každom slušnom turistickom bedekri. Zároveň ju nájdete aj skoro na všetkých pohľadniciach v miestnych obchodoch so suvenírmi. My sme do mesta dorazili okolo obeda, a to bol aj jeden z dôvodo,v prečo sme sa v meste zdržali.

Pred samotným obedom sme ešte stihli obísť všetky pamiatky v meste, a nakoniec sme popri veľkom parku zamierili opäť do centra. V parku nás šokoval pohľad na sporo odetých adolescentov, ktorým bolo zjavne jedno, že je vonku iba 11° a zjavne sa obliekali podľa dátumu v kalendári.

Reštauráciu v ktorej by sa dalo obedovať, sme opäť museli dlhšiu dobu hľadať, lebo v centre ich bolo ako šafránu. Nakoniec sme našli jeden veľmi slušne vyzerajúci bar, v ktorom okrem jedla čapovali aj 8 druhov piva. Pre milovníkov tohto moku iba dodám, že okrem domácich „patokov“ mali aj vychýrené európske značky.

V jedálnom lístku neboli podobne ako nikde na Novom Zélande uvedené gramáže jedla, no bola na výber polovičná porcia alebo normálna. Dievčatá nemali odvahu si objednať normálnu porciu, no ja som toto riziko podstúpil. Doniesli mi tanier kopcom naložený cestovinami, za ktorým som sa skoro stratil. čo som ale nestratil, bola tvár drsného jedáka, a poctivo som celú porciu zjedol. Na druhej strane - boli to iba cestoviny ...

Návštevu mesta ukončila zastávka v kaviarni Starbucks. Áno, aj v takom nebojím sa povedať, zapadákove, akým je Invercargill, majú svoju pobočku. Prečo ju ešte nemajú na Slovensku, mi zatiaľ nie je známe. V každom prípade pri príprave našej objednávky čašníčka vytiahla z chladničky spod pulta mlieko v sáčku v umelohmotnej nádobe.

Každý z vás, ktorí si pamätajú ešte „iné časy“, si na túto vtedajšiu veľkú vymoženosť určite spomína.

Druhú polovicu cesty dňa sme absolvovali viac menej po pobreží, kde však nebolo čo fotografovať ani pozorovať, keďže bolo stále zamračené a miestami dokonca husto pršalo. Na podobné počasie sú ale na Zélande zvyknutí a keď sme videli poslíčka s novinami, ktorý ich ako v americkom filme hádzal ku dverám domov, neprekvapilo nás, že boli celkom logicky zabalené v igelite. V Austrálii tak často neprší, a tak sa vám pokojne môže stať, že po príchode domov nájdete polorozmočené noviny prilepené ku chodníku.

Posledných niekoľko kilometrov do centra Dunedinu sme si mohli vychutnať jazdu po diaľnici, ktorá aj napriek neskorej poobednej hodine nebola prekvapivo vôbec preplnená. Po príchode do mesta sa opäť predviedla naša navigácia, no na jej obhajobu treba povedať, že to nebola celkom jej vina. Bývali sme na ulici XY číslo 558. Navigácia nás zaviedla do slepej ulice, ktorá sa síce volala XY, no končila číslom 368.

Táto zaujímavá logická úloha bola po celodennej ceste nad naše sily, a tak sme vyhľadali internetovú kaviareň. Po pripojení sa na inernet a konfrontácii trasy s mapovými podkladmi navigácie sme zistili, že druhú časť ulice XY medzičasom premenovali. Rébus bol vyriešený a mohli sme sa tak ísť ubytovať.

Ani nepriazeň počasia nás neodradila od prehliadky centra mesta, v ktorom bola jedna historická budova vedľa druhej. Samozrejme usporiadané do turisticky známeho „octagonu“. Neutíchajúci dážď nás ale vyhnal späť do motela, kde sme si ešte večer naplánovali aktivity na ráno, ak prestane pršať. Ak by neprestalo, tak jasnou alternatívou bola návšteva továrne na výrobu čokolády spoločnosti Cadbury.

12. január

Známe porekadlo hovorí „Ráno múdrejšie večera“ a platilo aj v tomto prípade. Skoré vstávanie síce mierne rozladilo niektorých členov našej výpravy, no počasie sa umúdrilo a na program sa tak dostala alternatíva s návštevou centra Albatrosov a kolónie tuleňov. Tento fakt bol dostatočným lákadlom opustenia postele.

Cesta na polostrov Peninsula bola naozajstným šoférskym zážitkom s veľkým Z. K majáku na jeho konci, pri ktorom sa nachádzajú prírodné rezervácie, sa totiž dá dostať iba po ceste, ktorá lemuje záliv s prístavom. To by na prvý pohľad nebol problém, no na ceste je približne 142 zákrut, jedna záludnejšia ako druhá, a ani tu samozrejme neboli žiadne zvodidlá.

Na strane spolujazdca som sa tak okrem kochania hlbokým strmým zrázom končiacim na brehu zálivu venoval hlavne obhrýzaniu nechtov a upozorňovaním vodičky, že je príliš blízko kraja cesty. Prehliadka kolónie albatrosov ani tučniakov sa nakoniec nekonala, lebo do rezervácie sa dalo dostať iba so školeným sprievodcom a ten bol v čase našej návštevy ešte doma v posteli.

Museli sme si teda vystačiť aspoň krátkou prehliadkou scenérie z blízkej vyhliadky, na ktorej ale fúkajúci vietor poriadne preveril naše niekoľkovrstvé oblečenie. Druhou zastávkou raňajšieho programu bol jediný zámok na celom Novom Zélande – Larnach Castle. čo sa týka návštevy hradov a zámkov, nikdy som nevynechal žiadnu príležitosť kontaktu s históriou, a tak som ani tentoraz nespravil výnimku.

O niekoľko desiatok minút sa ukázalo, že návšteva tohto zámku bola pre nás, ale hlavne pre mňa, jedným z vrcholov putovania po Novom Zélande. Zámok je, čo sa veku týka, oproti svojim európskym konkurentom úplne batoľa, keďže sa jeho história začala písať iba koncom devätnásteho storočia, a svojou veľkosťou sa rovnako nemôže porovnávať so svojimi konkurentmi, no výnimočným ho robí hneď niekoľko vecí.

Jednou z nich je jeho umiestnenie na kopci nad zálivom v nádhernej prírodnej scenérii, ktorú dotvárajú okolité záhrady. Medzi ďalšie prednosti patrí zaujímavý viktoriánsky štýl, ktorý v strednej Európe budete hľadať iba veľmi ťažko. Známou čerešničkou na torte je ale personál a starostlivosť o návštevníkov. Útulná kaviareň s niekoľkými klasickými otvorenými krbmi, v ktorých plápolá oheň, umocnil atmosféru z predchádzajúcej prehliadky zámku a na nádvorí sa na záver s vami rozlúči klasický Škót v sukni hrou na gajdy.

čo sme pri odchode zo zámku vedeli určite bolo, že v tento deň na nás čaká ďalších 360 km a posledné dve mestá. Netušili sme však, že nás čaká ďalší nezabudnuteľný zážitok s miestnymi farmármi. Po zháňaní oviec na terénnom aute a venčení jeleňov sme si mysleli, že nás už nič neprekvapí. Prekvapil nás ale farmár neďaleko mesta Oamaru, ktorý choval lamy. Áno, to sú tie zvieratá s dlhým krkom a kučeravými vlasmi.

Práve Oamaru bolo miesto nášho obeda a ďalšej zastávky. Jedným z dôvodov jeho výberu bola miestna atrakcia v podobe tučniakov. O tých je tu veľmi dobre postarané, a dokonca majú vlastné centrum, kde si ich turisti môžu za poplatok pozrieť. Problém je v tom, že tučniaky sú aktívne iba ráno a večer. To vám ale pri kupovaní vstupenky, samozrejme, nikto nepovie, takže vás na to upozorňujem ja, aby ste nenaleteli ako my.

Pri vstupe do centra nás privítala milá pani, dala nám do ruky mapu a zinkasovala vstupné. Po prejdení niekoľkých metrov sme sa ocitli medzi drevenými búdkami pripomínajúce tie, aké na slovenských dedinách dodnes obývajú štvornohí priatelia človeka. Po pár minútach dumania, kde tie tučniaky vlastne sú, sa objavil miestny krotiteľ divej zvere a oznámil nám, že v búdke 3, 5 a 7 spí niekoľko individualistov. Takže za spolu 30 dolárov (15 eur) sme videli niekoľko chlpatých chrbtov a jeden zobák.

Hlavným zážitkom kolónie tučniakov sa tak stala žltá značka austrálskeho typu stojaca pri ceste upozorňujúca na prechádzajúce tučniaky. Nový Zéland je na rozdiel od Austrálie plný klasických žltých značiek a na niektorých miestach ich dokonca už vylepšili na oranžové.

Mesto Oamaru ako také určite stálo za návštevu. Na prístavnej ulici sme objavili niekoľko predajných galérií miestnych umelcov, ako aj niekoľko obchodov so starožitnosťami zariadených v štýle začiatku dvadsiateho storočia. Pri prezeraní výstavy starých rádií som si spomenul na svojho švagra, a keď nič iné, aspoň som si spravil zopár fotografií na pamiatku. Pred ďalšou cestou sme ešte navštívili miestnu pizzériu, ktorá nám mala pomôcť zahnať pocit hladu. Pri jej návšteve som si spomenul na svoje detstvo.

Neviem ako to bolo u vás, ale moji rodičia spolu s nami chodievali za minulého štátozriadenia na nákupy do Maďarskej ľudovo - demokratickej republiky. Pre mňa ako niekoľkoročného malého chlapca patrila k vrcholom návštevy našich južných susedov litrová fľaša Coca - Coly s kovovým závitovým vrchnákom. Presne takú, len o pol litra menšiu, ponúkali v spomínanej pizzérii v meste Oamaru.

Posledná viac ako stovka kilometrov nás zaviedla k záveru našej okružnej cesty po Novom Zélande, mestu Christchurch. Do mesta sme dorazili v podvečerných hodinách podobne ako pred týždňom a jeho prehliadku sme tak vynechali, no rozhodli sme sa absolvovať, nazvem to trocha poeticky – poslednú večeru. Výber reštaurácií v centre mesta je síce na mieste pomery celkom široký, no naše kroky zamierili do jednej z najluxusnejších. Ak by som vás nechal hádať, v akom prostredí sa nachádzala, neuhádli by ste ani o pol hodinu.

Reštaurácia v ktorej sme sa lúčili s Novým Zélandom, sa volala Octagon (podobne ako časť mesta v Dunedine) a nachádzala sa v budove bývalého anglikánskeho kostola.

Pred dverami stál elegantne oblečený čašník s klobúkom na hlave, ktorý lákal návštevníkov dnu. My, oblečení ako správni turisti v tričkách a mikinách, sme spočiatku s pozvaním váhali, no po jeho uistení, že je to v poriadku sme ho prijali.

Výber jedálneho lístka nebol veľký, no samotné jedlo stálo za to. Atmosféru večere spríjemňovala živá hudba v podobe hry na piáno a miestna speváčka dokonca pridala ako bonus dve pesničky.

Ak by bola takáto reštaurácia na Slovensku, určite by sme sa v nej nestravovali každý deň, no bola by ideálne pre usporiadanie príležitostných rodinných osláv.

13. január

Ranné vstávanie o 6:00 bolo posledné na našej ceste po Novom Zélande. Po príchode na letisko sme na check-ine strávili viac ako 40 minút, lebo do ôsmej hodiny ráno vybavovali cestujúcich iba dve panie, pred ktorými sa tvoril nekonečný rad. Pri kontrole pasov som tàpol, či naše elektronické austrálske víza budú opäť problematickým prvkom, no tentoraz, na moje prekvapenie a veľkú úľavu, bolo všetko v poriadku.

Problém bol iba v rezervácii miest v lietadle ktorú sme spravili v predchádzajúci deň prostredníctvom internetu. Tento systém vyzerá síce ako uľahčenie pre cestujúcich, no je úplne nepoužiteľný, a aj napriek tomu, že cestujete s niekým spolu, nemáte šancu sedieť vedľa seba. Ak budete mať smolu ako ja, budete dokonca sedieť vedľa viac ako 100 kg vážiacej pani.

Posledným zádrhelom pred naším odchodom z letiska do odbavovacieho priestoru bol miestny turistický poplatok vo výške 25 dolárov. Ten musí zaplatiť každý turista pri odchode z krajiny. Tak mi napadlo, že jeho nezaplatenie je pre milovníkov adrenalínu výborný spôsob, ako sa vyhnúť odchodu z krajiny aj za cenu strávenia niekoľkých dní vmoteli smrežami.

Let NZ 203 definitívne ukončil naše putovanie krajinou plnou nádherných prírodných scenérií, multikultúrnych miest s nádychom európskej atmosféry a svojského prostredia miestneho vidieka a fariem. čakala na nás ešte na niekoľko dní Austrália, v ktorej sme sa trocha ohriali, aby sme po prílete domov opäť poriadne zmrzli.

Pre čitateľov, ktorí majú pocit, že majú neustále málo času, je tu ešte jedna rada. Zaleťte si z Nového Zélandu do Austrálie a budete cestovať v čase do minulosti podobne ako my. Z Christchurchu sme odleteli o 9:50 a do Brisbane sme prileteli o 9:40.

Záver?

Po prílete naspäť na Slovensko sa ma švagor spýtal, či sa mi na Novom Zélande splnil nejaký môj životný sen, podobne ako v Austrálii. Vyčerpaný viac ako 24 hodín trvajúcou cestou som mu nedokázal dosť dobre odpovedať, ale tá odpoveď je vlastne celkom jednoduchá: „Splnený životný sen bol pre mňa Nový Zéland ako taký“.

Táto krajina ma upútala svojou architektúrou, opantala nádhernou flórou a zaujala rozmanitou faunov. Do tejto krajiny sa raz v živote určite vrátim!